Združenie - Aktuálne informácie - Aktuality -
»» úvodná stránka
Slávni slovenskí vynálezcovia banskej techniky...
|
Bohatá história a súčasnosť slovenského baníctva je spojená s radom osobností, ktoré tvorili jeho slávne dejiny.
Možno budete prekvapení, koľko “zabudnutých” osobností bolo a je na Slovensku, ktorí svojimi vynálezmi sa zapísali aj do
celosvetových dejín. Ale my, Slováci, ani o nich nevieme...
Slovenskí vynálezcovia vždy tvorili svetovú špičku a nejedno slávne meno je podpísané pod vynálezmi a patentami, ktoré prispeli k
pokroku celého ľudstva. Okrem iného aj svojimi vynálezmi na rozvoji banskej techniky. Jedným z najvýznamnejších
bol Samuel Mikovíni - prvý Slovák s titulom inžiniera.
|


|
Samuel MIKOVÍNI
narodený: pravdepodobne roku 1686 v Turíčkach, dnes Cinobaňa, zomrel: 23. marca 1750 (v blízkosti Trenčína)
Zdroje:
Obrázky: www.tajchy.sk/index.php?OBSAH=historia, www.osobnosti.sk, www.nbs.sk, www.pofis.sk, bionet.schule.de
Text: www.geodat.szm.sk
polyhistor, architekt, matematik, geodet, kartograf, astronóm, vodohospodár, staviteľ, pedagóg, umelec – medirytec, prvý Slovák s titulom inžinera
V Norimbergu sa vyučil rytectvu, neskôr študoval matematické vedy na univerzite v Altdorfe a v Jene. Kartografické vzdelanie získal na
vojenskej akadémii vo Viedni.
Už v Norimbergu sa prejavil ako dobrý rytec a nadaný umelec. Vypracoval a vydal dve pozoruhodné série rytín – pohľady na Altdorf a Norimberg.
Rytiny Altdorfu, vydané v roku 1723, obsahujú aj mapu jeho okolia. Od roku 1725 bol stoličným matematikom v Bratislave. V tomto období sa
ako cisársko –kráľovský geometer najviac venoval melioračným prácam, najmä protivodňovej úprave brehov Dunaja a Váhu, zabezpečeniu ich
splavnosti a viedol regulačné úpravy pri Tate. Zaoberal sa tiež astronómiou v observatóriu, ktoré si zariadil vo vlastnom dome na
dnešnej Laurinskej ulici v Bratislave. Výsledky bádania použil aj vo svojich teoretických astronomicko-geodetických a kartografických prácach.
Mikovíni významne zdokonalil uhorskú mapovú tvorbu. Opieral sa o vlastné merania a použil vlastnú kartografickú metódu,
ktorá vychádzala zoo štyroch základných princípov – astronomického, geometrického, magnetického a hydrografického.
Jeho dielo ovplyvnila spolupráca s význačným osvietencom Uhorska 18. storočia Matejom Belom. Pre jeho spis
Posol starého nového Uhorska, vydaný roku 1723, vyrylpodľa predlohy mapu Demänovskej jaskyne a niekoľko ilustrácií.
V roku 1731 ho cisár Karol VI. Poveril tvorbou a spracovaním máp do Belovho najväčšieho diela
(Historicko zemepisné vedomosti o novom Uhorsku). Mikovíni vytvoril prvé relatívne podrobné moderné mapy jednotlivých
stolíc Uhorska. Do diela tiež prispel ilustráciami, najmä vedutami miest a hradov. Pri určovaní zemepisnej dĺžky v
17. storočí sa používalo viacero základných (nultých) poludníkov. Mikovíni sa rozhodol vytvoriť si
pre Uhorsko vlastné nulté poludníky, osobitne pre každú mapu, napríklad cez severovýchodnú vežu Bratislavského hradu
prechádzal nultý poludník mapy Bratislavskej stolice.
Významne prispel k rozvoju stredoslovenského baníctva, ktoré aj jeho zásluhov patrilo k technicky najvyspelejším na svete.
Bol popredným odborníkom na stavbu vodných jazier, banských strojov, hút a stúp. Vyhotovoval banské mapy a plány,
viedol opravu a budovanie sústavy vodných nádrží na banské účely v okolí Banskej Štiavnice. Od roku 1735 bol
prvým riaditeľom a profesorom Banskej školy v Banskej Štiavnici, prvej vyššej technickej školy v Európe.
Prednášal matematiku, mechaniku, hydrauliku a metódy merania, viedol praktiká zo zememeračstva a banského meračstva.
Od roku 1735 bol členom Pruskej akadémie vied v Berlíne. Uplatnil sa aj ako inžiniestaviteľ ciest a mostov.
Počas prusko-rakúskej vojny ho roku 1744 cisárovná Mária Terézia vymenovala za vojenského inžiniera. Zabezpečoval obranu
a fortifikačné práce na moravsko-sliezkych hraniciach. V roku 1748 viedol regulačné práce v okolí Komárna, pričom sa venoval
aj archeologickým výskumom, preštudoval a opísal pozostatky rímskej pevnosti Brigetium a zhotovil jej plán.
Podľa jeho projektov prestavili viaceré budovy. Roku 1749 vypracoval plány na stavbu kráľovského paláca v Budíne,
pre ktorý realizoval úpravu hradného vrchu a stavbu vodárne. Roku 1750 realizoval protipovodňové regulácie na Váhu.
Počas prác ochorel a dňa 23. marca 1750 zomrel na dosiaľ neznámom mieste na ceste z Trenčína do Banskej Štiavnice.
Najplodnejšie roky svojho života prežil Mikovíny v Banskej Štiavnici.
Prvé snahy o výstavbu umelých vodných nádrží na tomto území pochádzajú z prelomu 15. a 16. storočia, no až v
1. polovici 18. storočia došlo k vytvoreniu dômyselného banského vodohospodárskeho systému. Zásluhu na tom majú
Hellovci spolu s Mikovínym. Počas svojho pôsobenia v tomto meste projektoval a budoval ďalšie vodné nádrže,
omnoho väčšie, ale hlavne konštrukčne veľmi pevné a ekonomické. Projektoval tiež desiatky kilometrov
dlhých zberných a náhonných jarkov a vodných štôlní. V konečnom dôsledku vytvoril systém vodných nádrží - tajchov ,
ktorý nielenže definitívne vyriešil otázku energetickej základne baníctva v banskoštiavnickom rudnom revíri
na zvyšok 18. storočia, ale prevažne aj na celé 19. a začiatok 20. storočia.
Samostatnú pozornosť si zasluhujú
na tú dobu vysoko progresívne technické parametre vodných nádrží v okolí Banskej Štiavnice. Absolutórium si v
tomto smere zaslúži zvlášť vodná nádrž Rozgrund , ktorú S. Mikovíny vyprojektoval a postavil v rokoch 1743 - 1744 .
Táto vodná nádrž je aj z hľadiska dnešných hydrotechnických požiadaviek mimoriadne progresívnou stavbou.
Banský vodohospodársky systém vytvorený Samuelom Mikovínym pred viac ako dva a pol storočím je v svojej podstate zachovaný dodnes.
Vodné nádrže - tajchy však už neslúžia svojmu pôvodnému účelu. Tieto prekrásne blankytné oči
Štiavnických vrchov slúžia ako zdroje pitnej a úžitkovej vody, ale hlavne sú to miesta oddychu a
rekreácie tisícok ľudí od nás i zo zahraničia. Sú však a iste budú aj v budúcnosti miestami trvalej
úcty a obdivu voči ich geniálnemu tvorcovi.
|
|